Malý Martinko nemôže chodiť, ani hovoriť, no láska brata a rodiny mu rozjasňujú tvár

 

 

V detskej izbe na koberci sa hrá jedenásťročný Ajo so svojím mladším bratom Martinkom. Autíčkom v ruke prechádza ležiaciemu chlapcovi po bruchu. Martinko chce hračku chytiť, ale darí sa mu len s bratovou pomocou. Má totiž narušenú motoriku, len ťažko udrží niečo v rukách, chodiť nevie a čo presne vidí nevedia ani lekári. Obrysy, alebo aj farby? Tažko povedať. Zo zvukov, ktoré vydáva je však jasné, že hra s bratom ho teší. Opodiaľ ich s úsmevom na tvári sleduje mama. Prisadnem si k nej a počúvam druhý tohtoročný príbeh projektu Darujte Vianoce.

 

 

 

 

 
 

Na začiatku príbehu bolo náhodné stretnutie. Pani Kubiniovú vtedy prihlásila kamarátka na zájazd k moru, ktorý organizovala miestna továreň. Nemala si kde sadnuť, tak ju posadili na posledné volné miesto. Na koniec autobusu, medzi štyroch chlapov z fabriky. “Jedným z nich bol on, Miroslav.” povie s úsmevom na tvári a trochu sa začervená.

Onedlho bola svadba a krátko na to aj Ajo. Kým otec ďalej pracoval v strážnej službe továrne, mama sa doma starala o malého. Aj keď jej bývalé zamestnanie v banke chýbalo, rozhodli sa rodinu ešte rozširiť. Dva roky po Ajovi tak prišiel na svet Martinko.

Tentokrát to už ale nebolo bez problémov.

  

 

Tehotenstvo prebiehalo hladko, no ku koncu začali byť pohyby v bruchu bolestivé. Lekári ju upokojovali, že má len malé brucho a nič vážne sa nedeje. Že už vtedy mal Martinko epileptické záchvaty, ktoré mu pravdepodobne poškodili mozog, nik nevedel. Ani nečakal.

Pre rodičov bol preto šok, keď chlapčeka hneď po pôrode umiestnili do inkubátora. “Všetko je medzi nebou a zemou,” hovorí mi pani Kubiniová vetu, ktorú jej vtedy opakovali. Vetu, ktorá jej ešte aj teraz po rokoch vženie slzy do očí. Šantiaci Ajo sa v tej chvíli stíši.

Mal vtedy len dva roky a dvojmesačné odlúčenie od mamy si nemôže pamätať. Nevedel, že mama na bratislavských Kramároch spolu s lekármi zisťuje ako Martinkovi pomôcť. Ako utlmiť epileptické záchvaty, ktorých mával viac ako pädesiať denne, či nastaviť dlhodobú terapiu a ako vôbec správne pomenovať jeho diagnózu. Tú nevedia dodnes.

Otec nosil malého Aja cestou na nočné smeny k starým rodičom, odkiaľ ho zase ráno po práci brával do školy, aby ho poobede mohol opäť vyzdivhnuť. Mame sa za ten čas podarilo k nemu vrátiť len dvakrát. Keď sa malý dozvedel, že je na ceste domov, od šťastia vybehol na dvor a obiehal ho až kým skutočne neprišla. Silné puto je medzi nimi cítiť dodnes.

“Jedna mamička, ktorá má tiež postihnuté dieťa, mi povedala nech sa len teším z toho ako má Ajo rád Martinka,” povie pani Kubinová keď sa jej spýtam aký majú chlapci vzťah. Po rokoch spoznávania podobných príbehov môžem len prikývnúť. Veľká pozornosť upriamená na jedno dieťa a finančný aj emočný stres z ťažkej situácie často spôsobia, že dieťa svojho “iného” súrodenca obviňuje.

Malý Andrej taký naštastie nie je. Rád sa s bratom zahrá, ale tiež bez ťažkostí podáť plienky, povysáva či utrie prach, aby mame odľahčil. Keď treba ísť s Martinkom na liečenia a rehabilitácie, snažia sa rodičia zobrať Aja na turistiku, alebo na jeho obľubené hrady a zámky.

A že tých liečení nie je málo. Pravidelné cvičenia v Banskej Bystrici, trikrát ročne canisterapia v Terchovej a keď vyjdú peniaze, tak aj therasuit terapia. Vačšina nie je hradená z poistenia a keď aj, tak len čiastkovo. Sumu navyšujú aj Martinkova nízkohistamínová diéta či rehabilitačne pomôcky. Na jeden plat je to priveľa.

Pani Vidrová, ktorá sa s Martinkovou mamou kamaráti už od vysokej školy, to celé videla zblízka. Pri spoločnom varení nedeľného obeda ukáže na chladničku v rohu. Oblepená fotkami detí a magnetkami z hradov, ktore Ajo navštívil, čaká už mesiace na výmenu. Rozpočet však nepustí. Rozhodla sa preto napísať výzvu do projektu Darujte Vianoce, v ktorom Nadácia Orange dary od ľudí zdvojnásobuje.