Malý Rinko sa môže v januári tešiť na lyže. Vďaka ľuďom, ktorí nie sú ľahostajní

 

Po roztrasenej jazde poltárskym okresom po ceste, ktorá má viac výmoľov ako rovnej plochy, prichádzame do Cinobane. V miestnej škole nás víta Zuzka Danková, mladá učiteľka, ktorá má na starosti siedmakov. Medzi nimi je aj Rinko, chlapec, ktorému sa rozhodla tieto Vianoce pomôcť, aby mohol ísť s ostatnými deťmi na lyžovačku. Darcovia jej výzvu podporili a Rinko sa v januári prvý krát postaví na lyže. Vchádzame do triedy, kde nás Rinko už čaká spolu so svojím otcom. Podávame im ruku a začíname spoznávať ďalší príbeh.

 

 

 

 

 
 

Zo školy sa presúvame k Demeovcom domov, do malého domčeka pri konci dediny. Prechádzame cez bránu a popri veľkej klietke na drevo prichádzame k dreveným schodom do domu. Klietka je takmer prázdna.

Pán Deme nás vedie dovnútra, kráčajúc s barlou, ktorou si podopiera pravú stranu tela. Má ale obavy. Bývanie je totiž skromné, nemá peniaze na opravu. Ani sily. „Pomaličky robiť môžem, ale stále musím oddychovať,” vysvetľuje.

Vchádzame dnu a sadáme si okolo stolíka v malej obývačke, ktorá je hneď za vchodovými dverami. Izbietka je jednoduchá, obrázky na stenách zožltnuté, no zárubne pekne obložené kamennými doštičkami. Pán Deme sa posadí vedľa piecky, v ktorej dohasína oheň. Dreva je málo, treba ním šetriť.

Oprie si barlu a začína rozprávať.

  

 

Prvú porážku mal pred dvoma rokmi. „Nemohol som sa ani na nohy postaviť,” opisuje pán Deme. Pravá polovica tela mu stŕpla, dodnes ňou hýbe len s ťažkosťami. Neskôr prišli ďalšie dve. Pán Deme to pripisuje stresu. O svoje deti sa totiž stará sám a po prvej príhode sa nemohol vrátiť do práce.

Až do prvej mozgovej príhody otec rodiny pracoval. Najskôr v Tomášovciach, no keď firma skrachovala a všetkých prepustili, zamestnal sa na miestnom obecnom úrade. Dnes, po troch porážkach, už nemôže robiť takmer nič. Aj keď tie posledné dve boli slabšie. „Zostala mi len jedna cieva a aj tá je upchatá,” vysvetľuje pán Deme. „Ak by mi praskla… No nechcem ani pomyslieť,” zahľadí sa do zeme.

Doma mu so všetkým pomáhajú chlapci. Starší Richard sa v Lučenci učí za murára, ale tento rok musel zostať doma. Ročník, do ktorého mal nastúpiť, neotvorili. Nebolo dosť žiakov. Zatiaľ doma aspoň pomáha prerobiť kúpeľňu. Steny už obložil, na ďalšie opravy však teraz nie sú peniaze.

Štrnásťročný Rinko, pre ktorého pani Danková napísala výzvu, je siedmak, no jeho život sa tomu detskému veľmi nepodobá. Po škole musí ísť pomáhať domov - zháňať drevo, kúriť, variť. Otec robí čo môže, ale zdravotný stav mu toho veľa nedovoľuje.

„Aj sa im snažím variť, no trvá mi to aj tri, štyri hodiny,” vysvetľuje pán Deme. Kvôli porážke má totiž vážne problémy so zabúdaním a často si neviem spomenúť ako má ďalej postupovať. „Ale chlapci variť vedia. Aj pampúšiky zvládnu,” usmieva sa otec.

Väčšinou ale musia jesť čo príde. Rodina totiž žije z otcovho invalidného dôchodku a na potraviny veľa nezostáva. Niet preto divu, že keď malý Rinko prišiel s nadšením domov, že by chcel ísť so spolužiakmi na lyžiarsky zájazd, otec ho musel s ťažkým srdcom odmietnuť.

Rinko však nakoniec v januári na lyžiarsky pôjde, vďaka svojej triednej učiteľke, ktorá si chlapca všimla už dávnejšie. „Stále sa mi zdal byť smutný,” opisuje Zuzka Danková. Jeho otca spočiatku nepoznala, no neskôr sa zoznámili a potom už boli v kontakte pravidelne.

„Mám viac detí z podobného prostredia, ale Rinkov otec sa na rozdiel od iných skutočne snaží,” vysvetľuje pani Danková. „Niektorí holdujú alkoholu a svoje problémy nezvládajú. On však nie. Neustále sa zaujíma a volá mi, čo treba Rinkovi do školy. Aj keď na to často nemajú, vždy sa snaží čo najskôr všetko dokúpiť. Napriek tomu, že to majú tak ťažké,” usmieva sa smutne učiteľka.

Výzvu do projektu Darujte Vianoce Nadácie Orange vypísala, aby si Rinko mohol kúpiť lyže a pridať sa k spolužiakom. Verí, že by sa tým kolektív v triede mohol utužiť. Na ubytovanie a cestu už našťastie dostali dotáciu. Inak by si výlet nemohlo dovoliť viacero detí.