Nadácia VÚB venovala Alžbetke 200 eur štartovné na lieky a vitamíny.

SPECTRUM venuje Alžbete 111 eur na životné potreby. 

Volám sa Veronika Tomková, mám 44 rokov. Keď som sa vydala, myslela som si, že aký krásny život budem mať a úžasnú rodinku, ale všetky sny a ilúzie zmenili na jednu obrovskú katastrofu. Po vydaji ma vlastný muž týral psychicky a aj fyzicky. Po dlhom prehováraní mojej mamy som sa rozviedla. Už som si konečne vydýchla, že jedno trápenie sa skončilo, no nastalo druhé. Po viac ako mesiaci vyšetrenia, ktoré som absolvovala s mojou mamou na základe, že ju boli chrbtica, ju lekári odbili s tým, že jej nič neje a nech nesimuluje. Raz v noci na ukrutné bolesti sme zavolali záchranku, pretože sa mama nevedela postaviť na nohy. Zobrali ju hneď na operačku s tým, že nastali komplikácie a má poškodenú miechu. Lekár sa vyjadril, že nikdy nebude chodiť. Aby toho nebolo málo, starostlivosť sestier bola katastrofálna. Nepolohovali ju a nepodávali jej tekutiny. Keď som za ňou chodila do nemocnice ukrutne plakala, že jej nemá kto podať ani vodu, taká je smädná, bola pomočená, samé výkaly v posteli. Nič iné mi neostávalo, iba sa, s prepáčením, vyvracať a dať ju  do poriadku. Keď som odkryla všetku tú špinu, ktorú mala okolo seba, myslela som, že tam na mieste zomriem. Dokonca aj nové veci, čo som jej nakúpila, pyžamo, spodné pádlo, ponožky atď. zmizlo nevedno kam. Tie veci som kúpila z posledných peňazí. Moja mama, ktorá chvíľu neobsedí, mala po celom tele obrovské dekubity. Boli až také veľké, že ste mohli vopchať celú ruku do otvoru tela. Bolo vidieť mäso, až kosti. Dali mi ju domov s tým, že bude žiť taký týždeň a mám už chystať pohreb. Bolo to ako v zlom sne. Mamu som zobrala domov s váhou 30 kíl ako malé dieťa. Ja dodnes neviem, ako môj syn vyrastal. Nevidela som jeho prvé kroky a nepočula jeho prvé slová, nakoľko mama na začiatku bola v kóme a každý deň zavčas rána som autobusom cestovala do Šace a v noci domov. To trvalo zhruba rok a pol. Dodnes sa nedokážem s tým zmieriť.
Som úplné bezradná, nakoľko mám malý prijem a nedokážem mame pomôcť. Všetko si pacient, ako moja mama, musí uhradiť sám. Ale z čoho? Je mi veľmi do plačú, že nedokážem nič spraviť. Nemáme na lieky a veľakrát ani na stravu. Neviem, čo bude ďalej. V noci, keď všetci spia, veľakrát plačem a rozmýšľam, kde a v čom som spravila chybu, že nás tak osud obdaril. Mama to zvláda ťažko.
Celý život ťažko pracovala a teraz štát nevie, či nechce, nijak pomôcť. Je na invalidnom vozíčku a od pása nadol nedokáže nič. Pridružila sa choroba vykrivenia kosti, kĺbov. Za celé roky sa sama starám o mamu. Dokonca nemôžem mať žiaden iný príjem zo zákona štátu a to málo, čo nám ostane, ide na lieky a niečo na stravu. Dva týždne pred výplatou nemáme nič.
Prosím o úsmev na tvári mojej mamy. Veľmi pekne Vás prosím o pomoc na bezbariérové bývanie, na lieky a kúpu palivového dreva na vykúrenie domu v zime a na potrubie na vodu, ktoré sa upchalo a treba ručne sekať a meniť, aby som mamku vedela okúpať a hygienické veci. Potrebujeme  aj maľovať izby, pretože boli maľované asi pred 15 rokmi.
Veľká vďaka všetkým, ktorý pomôžu a naďalej pomáhajú. Veľmi si to vážime. S úctou a vďakou rodina Tomková