Patrik je veľmi talentovaný, slušný, skromný chlapec, ktorý žije hudbou a pre hudbu od útleho detstva. V škole je veľmi nenápadný, snaživý a takmer nie je o ňom vôbec počuť. Málokto tušil a aj ja som dlho nevedela, že na celoslovenských súťažiach sa

so saxofónom „prehral“ až k umiestneniu na druhom a treťom mieste vo svojej kategórii.

 

     Až keď som mala možnosť zažiť Patrika na medzinárodnej konferencii o inklúzii a rómskom jazyku, ktorá sa uskutočnila v máji 2019 (pod záštitou MŠVVaŠ a organizáciou ŠPÚ) v Bratislave, zistila som, akého skvelého a talentovaného hudobníka máme v našej škole. Sála tlieskala, povzbudzovala a tešila sa hudbe mládenca. Mne plesalo srdce, ocitla som sa pri jeho hudbe na chvíľu v inom svete. Cestovanie z mestečka Podolínec do Bratislavy mi dalo väčší obraz o smerovaní Patrika, o jeho rodine, o jeho snoch. Už keď bol malý reagoval na hudbu a rád počúval otca, ktorý ak mal čas hrával na harmonike. Otec bol tiež veľmi talentovaný, chodil do vtedajšej Ľudovej školy umenia, avšak v prostredí, kde vyrastal nebolo dosť peňazí a žiadne možnosti v tej dobe, aby si mohol splniť svoj sen byť hudobníkom. Možno preto, ako to často u rodičov býva, videl v Patrikovi seba samého a od samého začiatku robil všetko, čo mohol pre Patrika a jeho hudbu. Sám otec, stavebný robotník si dal za cieľ podporovať svoje deti ako sa len dá, aby mohli svoj život naplniť tým, čo ich najviac zaujíma a baví. Hoci mama nepracuje, je dlhodobo evidovaná na úrade práce, o svoje tri deti sa vedia postarať tak, aby mali všetko potrebné, aby boli vychovaní a aby cítili podporu a lásku. Paťo začal chodiť na Základnú umeleckú školu ako malý chalan a hoci si rodičia mysleli, že najlepšie by bolo, keby hral na harmoniku alebo klavír, nebránili už vtedy jeho jasnému presvedčeniu, že saxofón je ten najzázračnejší inštrument. Našli peniažky, kúpili saxofón a začala sa pekná, úspešná cesta hudobníka. Tohto roku ukončil povinnú školskú dochádzku a vedel už dávno kam ďalej – na konzervatórium. V Košiciach na konzervatóriu bol prijatý, tešia sa naň, vidia v ňom veľký talent. Keď Paťo v autobuse z Bratislavy do Podolínca nevidel a nepočul (práve spal), zdôveril sa mi otec s obavou, či dokáže zabezpečiť jeho štúdium. Pri prijímacích pohovoroch bolo povedané, že je potrebné zakúpiť nový nástroj (saxofón, ktorého cena je cca 6 tis. eur). Okrem toho náklady na štúdium (cca 150,- eur mesačne) môžu byť pre rodinu problém. A otec a mama by tak veľmi chceli, aby sa synov sen splnil, aby neostal iba snom a spomienkou tak, ako to bolo u harmonikára (otca), aby nemusel trebárs robiť na stavbe, keď k tomu nemá vzťah, aby mohol robiť šťastnými svojou hudbou iných. Mestečko, v ktorom žije rodina Hangurbadžových (Podolínec) je veľmi uzavretá komunita, ktorá v prípade, že deti ostávajú doma neposkytuje možnosti na iný rozvoj, posun, úspešné zaradenie sa do života. Väčšia časť tých, ktorí neodišli alebo nemohli odísť mimo svojho mestečka ostávajú bez rozhľadu, rozletu, bez uplatnenia sa inak ako v pomocných prácach alebo na úrade práce. Veľmi by som si aj ja priala, aby takáto rodina pocítila docenenie svojich snáh a vedenia svojich detí k lepšiemu životu, k zúročeniu svojich daností.

 

     Bolo by mi ľúto, ak by Patrik mohol svoj nástroj používať iba pri hre v kapelách na svadbách a oslavách. Aj to je potrebné, ale vie očariť hudbou aj len pre ucho, vie pretaviť svetoznáme skladby do zimomriavok na koži tých, ktorí ho počúvajú. Som pedagóg s 33-ročnou praxou, rukami mi prešlo mnoho detí, žiakov. Ešte nikdy som nemala takú silnú potrebu pomôcť cestou hľadania finančnej podpory, teraz ju mám a preto som pozbierala sily (tie mi ku koncu šk. roka odišli), aby sme nechali tóny Patrikovho saxofónu obšťastňovať jeho i ostatných ľudí. S. Oleníková, riaditeľka ZŠ s MŠ Podolínec