Náš príbeh sa začal už pred 14 rokmi.
Danko sa narodil s kompletným rázštepom pery a podnebia a ďalšími deformitami kostry a inými oslabeniami.  Začal sa kolotoč vyšetrení, operácií, ordinácia striedala jedna druhú.
Danko bol, aj je veľmi dobré dieťa. To, že ho niečo bolí, alebo je v nepohode, dával najavo len vtedy, keď to bolo pre neho už neúnosné. Dobre papal, priberal, usmieval sa na nás, len nejako často a bez zjavnej príčiny plakal vo dne aj v noci. V roku a pol sme prišli na príčinu, Danka musela veľmi bolieť hlava.
Na CT sa ukázalo, že má nádor mozgu (zhubný) a hydrocefalus. Opäť sa začal kolobeh vyšetrení a operácií, tentoraz hlavy a mozgu. Bol to boj o prežitie. Lekári mu dávali 10 percentnú šancu na uzdravenie. Ja spolu s mojimi rodičmi som verila, že sa vylieči, že tu s nami zostane. Robila som aj nemožné, len aby to tak bolo.
Danko nesklamal. Dostal sa z toho, ostali mu jazvy na hlavičke aj na duši a mne živé obrazy, na ktoré nikdy v živote nezabudnem.
Danko rástol, stal sa z neho škôlkar a neskôr školák. Všetko zvládal s pomocou svojej rodiny a chápavej pani učiteľky. Zdalo sa, že sa jeho stav stabilizoval a trochu si budeme môcť vydýchnuť. 
Opak bol však pravdou. V roku 2016 mu lekári zistili obrovské cysty v čeľustiach, bol to náhodný nález na RTG, aj lekári zostali zaskočení. Bolo treba opäť operovať. Danko teda absolvoval svoju v poradí už x-tú operáciu, ktorá zdanlivo dopadla dobre a my sme sa už tešili, že budeme mať konečne pokoj. Cysty sa však presne o rok vrátili a potom o rok znova a znova. Stále nanovo bolo treba operovať. Teraz ich má Danko opäť a sú obrovské. Treba operovať! Sú aj pomerne nebezpečné. Danko všetko doposiaľ zvládal hrdinsky, mal pri sebe stále svoju mamku (našťastie pôvodným povolaním zdravotníčku) a starých rodičov.
Nespočetné operácie a hospitalizácie sme absolvovali prevažne v zložení: Danko a ja. Viete si možno predstaviť, ako sme z toho všetkého už unavení a aké silné puto medzi nami vzniklo.
Nikdy sa však nevzdávame a ideme ďalej.
Vzhľadom na to, že sa nám pred časom rozpadla rodina, prišli sme o auto a v podstate aj o bývanie (teraz sme doma len tak na polovicu). Všetky návštevy lekárov v rámci Slovenska a už aj zahraničia absolvujeme my dvaja vlakom (ešteže môžeme využiť občas zľavu na cestovanie pre Danka keď sa podarí). Tiež na operácie aj po operáciách cestujeme domov vlakmi. Danko je vždy ubolený, opuchnutý na celej tvári, má veľké modriny (krvné podliatiny) na líčkach aj brade a vzhľadom na svoj vek (je tínedžer) sa už aj dosť hanbí (tie rúška nám teraz prišli vhod). 
Preto by nám veľmi pomohlo auto. Ja som viacročný šofér, dokázala by som Danka dopraviť na vyšetrenia aj operácie pohodlnejšie a hlavne bezpečnejšie a s menšou námahou (chodíme s ruksakmi na chrbtoch a s kuframi).  Tiež by sme boli doma z nemocnice oveľa skôr a nemuseli by sme z domu odchádzať v skorých ranných hodinách (teraz odchádzame okolo 5.00 ráno taxíkom na vlak). Naša Sárka - Dankova sestrička by sa tiež veľmi potešila. Je síce od narodenia zvyknutá na naše časté odchody do nemocníc, kedy musí zostať doma s babkou bez mamky. Takto by sme sa vrátili oveľa skôr, prípadne by na niektoré ľahšie kontroly mohla s nami ísť aj ona a ako rodinka by sme si urobili menší výlet.
Naše „výlety“ sú bohužiaľ prevažne len cesty za lekármi – ja a Danko (Sárka nám veľmi chýba).
Na nejakú dovolenku, alebo dlhší výlet nám nezostávajú financie ani čas (skoro celú dovolenku čerpám ako jednorodič na starostlivosť o deti a najmä o Danka – vyšetrenia, operácie). Preto nám už nezostáva dostatok času na dlhšie zotavenie a relax.
Potrebovali by sme si už oddýchnuť, chvíľu vypnúť, odísť niekam, kde to ani vzdialene nepripomína nemocnicu a kde na okamih „zabudneme“ na naše trápenie. 
Aj na toto by nám vedelo veľmi dobre poslúžiť auto.
Preto prosíme dobrých ľudí, ochotných darcov, aby nám ak môžu, pomohli k tomu, aby sa Danko mohol ďalej usmievať a prežiť nasledujúce roky lepšie. Zažiť aj krajšie chvíľky so svojou rodinou ako to bolo doteraz. Jeho sen je dostať sa k moru, navštíviť veľké mestá ako je NY a niečo pekné zažiť. 
Lebo ako sám hovorí: „Mami, ja som toho ešte veľa pekného nezažil.“ A má pravdu! Je mi to ako jeho mame nesmierne ľúto.
Ja,jeho mama by som mu to chcela umožniť. Len to nie je v mojich silách. Som na to sama.
Preto sme Vám všetkým veľmi vďační za Vašu ochotu pomôcť, počuť a vidieť.
Veríme, že sa Vám to všetkým v dobrom vráti späť.
Myslíme na Vás. A zo srdca ďakujeme.
Renáta, Danko a Sárka.
Znásobovanie sme ukončili, bola dosiahnutá suma 300 eur určená pre jeden príbeh.