Môj príbeh sa začal v novembri 2018. Som rozvedený a deti som si brával k sebe každý víkend. Trávil som som s nimi skutočne každú volnú chvíľu, ktorú som mal.

V novembri 2018 to nebolo inak. Boli sme na výlete, nakúpiť nejaké veci na oblečenie a do školy.
V nedeľu sa mali deti vrátiť k matke, ale od rána boli smutní, uplakaní. Povedali mi, že sa k mame nechcú vrátiť, že im jej priateľ robí zle. Vedel som to už dávnejšie, už predtým sa mi chlapci sťažovali. Manželke som napísal, že deti sa k nej odmietajú vrátiť. Ona iba stroho odpovedala, že sú jej zverené súdom a nebude skákať ako oni povedia a nebude o tom diskutovať. Chlapcom som sa túto situáciu snažil vysvetliť. Vtedy som pracoval v Rakúsku ako vodič kamiónu, ale sľúbil som im, že budem situáciu riešiť.
Zlom nastal, keď matka priniesla deťom veci do školy. Od toho dňa sú u mňa. V práci som požiadal o voľno, kým situáciu nejak poriešim. Od januára som mal nastúpiť k novému zamestnávateľovi na nadrozmerné prepravy. Môj celoživotný sen sa mi ale v novembri 2018 rozplynul zo dňa na deň. Zo začiatku to bolo celkom fajn, nejaké peniaze som mal odložené. Avšak kam som sa otočil, tam boli nedoplatky, v školskej jedálni, zdravotná starostlivosť hlavne v oblasti stomatológie nulová, dokonca učiteľka v škole mi povedala doslovne, že sa veľmi teší tomu, že som to začal riešiť, pretože už ona sama bola odhodlaná to riešiť cez sociálnu kuratelu.
Nájsť si po 28 rokoch za volantom kamiónu prácu tak, aby som sa mohol plnohodnotne venovať deťom, zosúladiť čas, aby som navaril, opral, pripravil sa s chlapcami do školy nebolo ľahké.
Chlapci podstúpili sériu ošetrení u zubného lekára, všetko šlo na priamu úhradu, matka s nimi u zubára nikdy pred tým nebola.
Ale pomaličky sme sa pretĺkali životom ako sa dalo. Ja som vždy tvrdil a tvrdím, že moje deti sú môj život a to bolo pre mňa hnacím motorom nevzdávať sa a bojovať. Našiel som si prácu ako pomocný stavebný robotník, chlapci sa v škole zlepšili .
V auguste 2020 som sa pokúsil otvoriť si vlastnú dielňu, takú malú dielničku kde som sa venoval bežnej údržbe motorových vozidiel. No netušil som čo ma čaká - pandémia, deti zo školy doma, z mála práce sa stalo ešte menej. Vianoce 2020/2021 sme prežili zo 40 eurami. Nakoniec som absolvoval osobný bankrot.
Ďalší bod zlomu prišiel v októbri 2022, keď sme prišli o podnájom. Takže som musel riešiť nové bývanie. Podal som si žiadosť v neďalekej obci o obecný nájomný byt. Predošlý byt sme mali v nájme zariadený, teda okrem televízora, chladničky, práčky a poschodovej postele sme nemali v podstate nič iné.
V apríli 2022 sme od obce dostali 3 izbový obecný byt.
S pomocou dobrých ľudí sa mi tento byt podarilo kompletne zariadiť. Chlapci majú každý svoju vlastnú izbu. Svoje súkromie zariadené na trávenie voľného času, príprave do školy. Každý z chlapcov má svoj síce starší, ale plne funkčný počítač a všetko potrebné k životu.
Ja som si vyhradil miesto v obývačke.
Nezostal som ľahostajný a nebral som to, že mi dobrí ľudia pomohli prekonať ťažké obdobie ako samozrejmosť. Začal som sa sám aktívne v rámci svojich možností angažovať v oblasti pomoci jednorodičovským rodinám.
Organizoval som v lete 2022  DolnoNaštické folkové leto. Zmyslom tejto akcie bolo, aby sa ľudia zabavili pri dobrej hudbe a z dobrovoľného vstupného sa prispelo jednorodičovským rodinám. Formou nákupných poukážok na nákup potravín a hygienických potrieb. Takisto som pred Vianocami organizoval zbierku „Nie ste v tom sami“ kde sa nám podarilo vyzbierať prostriedky pre rodiny v núdzi.
Mal som prácu, bývanie, myslel som si a veril, že môj život sa už konečne dostáva do hladiny pokoja. No život píše zaujímavé scenáre.
Dva dni pred Vianocami som dostal obsielku zo súdu. Matka detí sa po 4 rokoch prebrala z nejakého zimného spánku, alebo neviem ako to nazvať a požiadala o zmenu zverenia. Na čo má samozrejme právo a ja jej ho nijak nemienim brať ani nič podobné. Chcem iba podotknúť, že som jej nikdy nebránil sa s deťmi stretávať, dokonca som akceptoval jej návštevy u nás doma. Ale čo ma zarazilo najviac je fakt, že je matka dvoch chlapcov a ona požiadala iba o jedného. To ako rodič jednoducho pochopiť nedokážem. Takže peniaze ktoré som si odkladal po pár eurách na letnú dovolenku som musel použiť na zaplatenie právneho zástupcu.
Fatálny zvrat v mojom živote nastal pred nedávnom. Už dlhšie sa liečim na hypertenziu.
Od januára sa môj zdravotný stav zhoršoval, až prišlo k hospitalizácii na internom oddelení v nemocnici a následne prevozu na kardiologickú kliniku v Nitre.
Poškodené mám všetky tri artérie zásobujúce srdce.
A tu je kameň úrazu. Ako živnostník nemám nárok na PN zo sociálnej poisťovne, nemám nárok na podporu v nezamestnanosti, proste na nič. Zo dňa na deň som sa v podstate stal invalid. Samozrejme si podám žiadosť o priznanie invalidného dôchodku, ale viete ako je to na Slovensku, priznaný mi bude najskôr o rok. Preto by som sa chcel obrátiť na dobrých ľudí s prosbou o pomoc. Aby som mohol zaplatiť byt, elektriku, chlapcom do školy obedy a podobne. Nechcem skutočne žiadnym spôsobom zneužívať empatiu a ľudské dobro. Určite budem hľadať spôsob ako v rámci môjho zdravotného stavu nájsť aspoň nejakú formu práce.
Tak to je tak v skratke môj nekonečný príbeh, príbeh pádov, vstávaní a opätovných pádov. S jediným cieľom - poskytnúť deťom detstvo aké si zaslúžia.

Všetkým, ktorí venovali čas prečítaniu si týchto riadkov vopred zo srdca ďakujem.

Znásobovanie sme ukončili, bola vyčerpaná suma 200 eur určená pre jeden príbeh.