Listy z putovania 1

MAREC/2007

Listy z putovania

„Oceňujme sa navzájom viac," povedala nám nedávno jedna naša kolegyňa.

A naozaj, pomyslel som si, toto je jedna z vecí, ktorých je u nás stále akosi málo. Medzi učiteľmi, medzi učiteľmi a deťmi, ale tiež medzi deťmi navzájom. A možno aj medzi rodičmi a deťmi.

Spomenul som si na nástenku v jednej škôlke  v Prahe, ktorú pred viacerými rokmi navštevovali moje deti, kde bolo vymenovaných Sto spôsobov, ako pochváliť dieťa (100 Ways To Praise a Child). Spomenul som si na povzbudzujúce zvolania mojich známych po tom, ako ich syn pri futbale zďaleka netrafil bránu: „Nice try!" - teda čosi ako „Dobrý pokus!" Toto je však vec, ktorá sa netýka len našej školy, ale celej kultúry, v ktorej žijeme. Boli sme navyknutí kritizovať a kritiku sme často aj počúvali. Toho oceňovania, povzbudzovania, chválenia je však tradične oveľa menej. Keď sa vo väčšine firiem opýtate šéfov, či dosť chvália podriadených, povedia vám, že určite. No opýtajte sa podriadených, či ich dosť chvália, a dostanete väčšinou inú odpoveď...

Slová kolegyne „oceňujme sa navzájom viac" sú namieste. Od začiatku školského roka je celý učiteľský tím gymnázia i základnej školy v jednom kole: poradu strieda seminár, metodický deň strieda večer konzultácií s rodičmi či iná školská akcia. A medzitým dennodenne v triede, v snahe urobiť svoju prácu čo najlepšie. Niekedy sa však treba zastaviť a zhodnotiť svoju prácu: toto sa dá urobiť lepšie, toto však bolo naozaj dobré. Oceniť a povzbudiť sa navzájom. Vedenie učiteľov, učitelia medzi sebou, a samozrejme, učitelia žiakov. Ak je ocenenie úprimné a nie je „lacné", lepšie sa prijíma aj spätná väzba a kritika.

„Bratia, radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte, žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami," odkazuje nám apoštol Pavol. Takže, vážení pedagógovia našich škôl, milí učitelia a vychovávatelia na prvom stupni, na druhom stupni i na gymnáziu: vďaka za skvelú prácu, za vaše nasadenie a odhodlanie, s akým n-krát za deň vstupujete do triedy. A všetkým pokojnú a radostnú Veľkú noc.

Daniel Bátora,
manažér Združenia škôl C. S. Lewisa listy z putovania, číslo 20, marec/2007

AKÉ BUDÚ NAŠE ŠKOLY O 10 ROKOV?

V poslednom období sme v škole rozmýšľali nad tým, o čo nám vlastne ide, a prečo robíme to, čo robíme. Usilovali sme sa znova sformulovať to, čo sa nazýva vízia školy.

V tom čase hotel pripomínal skanzen južanských tradícií, kde sme pracovali v požičaných čiernych sakách,   bez   ktorých   by   nás   do reštaurácie nevpustili. Rodil sa však nový plán, ako by toto miesto malo vyzerať o desať rokov. Po rokoch sa tento sen stal realitou. Malý polostrov je dnes príjemným miestom pre mladých zaľúbencov, pre rodiny so slobodne sa hrajúcimi deťmi a ľudí, ktorí hľadajú relax. Žiadny skanzen. Tvorba vízie mala zmysel - zmenila realitu. Pri brehu seneckých Slnečných jazier sme preto spustili našu veľkú diskusiu. Ako vytvoriť lezpečné miesto pre rozvoj každého člena školské] komunity? Kam má smerovať pedagogika a ako má vyzerať priestor, kde sa študenti najlepšie pripravia na život v medzinárodnom prostredí? Asi najživšie sme diskutovali o tom, ako >y mala vyzerať kresťanská škola, otvorená rovnako pre rodiny prichádzajúce z rôznych cirkevných tradícií, ako aj pre študentov a učiteľov, ktorí nevyrastali v kresťanskom prostredí.

Je to dôležité? Naším presvedčením je, že otvorený dialóg je nástroj, ako najlepšie spoznať svet okolo nás, samého seba a Toho, ktorý dáva životu zmysel, a ako sa učiť zodpovedne si voliť vlastnú životnú cestu. Preto kresťanský charakter našich škôl nevnímame predovšetkým ako vierouku v osnovách, ale aj ako ponuku a príležitosť pre hľadajúcich. Vytváranie predstavy o tom, kde majú byť naše školy o desať rokov, nie je na konci: čaká nás postupné formulovanie strategických cieľov, na ktorých sme začali pracovať už v Senci.

Vízia, ktorú s učiteľmi, rodičmi a študentami dotvárame a prenášame do života, ovlyvní realitu našich škôl na dlhé roky dopredu.

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                               Daniel Laco,
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                               predseda správnej rady združenia škôl

2J  Listy z putovania, číslo 20, marec/2007    

Každá škola, ktorá si kladie aspoň o niečo vyššie ciele, než je priemer, potrebuje širšie prostredie podpory. Toto je mojím hlbokým presvedčením, ktoré som si osvojil aj počas môjho pôsobenia v našej škole. Potvrdzuje sa mi však aj teraz, keď sa pohybujem v jej tesnom susedstve. Práca učiteľov a ďalších pracovníkov v takejto škole je mimoriadne náročná a bez systémovej podpory okolia nemôže zaznamenávať dlhodobý progres, lebo sa vnútorne vyčerpá.

Rok a pol pôsobím v občianskom združení D3 a vnímam prácu učiteľov z trochu iného ako manažérskeho uhla pohľadu. Jedným z cieľov D3 je systémovo podporiť tých ľudí zo školy, ktorí sa usilujú o to, aby sa škola blížila k vízii, ktorú si formulovala či priebežne formuluje. Keď sme spolu s kolegami v D3 rozmýšľali o   potrebách   učiteľov,   prišli   sme s návrhom rozbehnúť aj neformálny klub. Klub, ktorý by v nie pracovnej atmosfére umožňoval sledovať dva ciele:

1.  Lepšie sa vzájomne spoznávať - napríklad cez zdielanie osobných príbehov {hoci aj drobných), s ktorými sa chcem a môžem podeliť s kolegami pri káve alebo čaji. Škola sa rozrastá a je zaujímavé spoznávať spolupracovníkov aj v Judskejšej" podobe než len pri práci.

Členstvo v Inklings bolo neformálne a meniace sa, pričom členovia sa vzájomne inšpirovali vo svojej tvorbe. Aj náš klub je neformálny a mení sa jeho skladba, ba dokonca sa aj vzájomne inšpirujeme vo svojej práci -   proste podoba s Inklings je niekedy naozaj na nerozoznanie:) My si tam síce nečítame svoje literárne práce, ako to robili Lewis, Tolkien a ďalší literáti, avšak raz... ktovie? Náš zámer s klubom sa premenil na realitu koncom roka 2005, keď sme sa začali stretávať v mesačných intervaloch. Najskôr sme sa viac spoznávali cez spomínané osobné zážitky a príbehy. Neskôr to prerástlo do zaujímavých rozhovorov na rôzne témy, ktoré boli inšpirované prítomnými „čajíkarmi a kávičkármi". Plánované dve hodiny sa veru niekedy natiahli aj na dlhší čas.

2.   Hovoriť o témach, ktoré sú zjavne aktuálne, lebo učitelia nimi žijú, ale nie je na ich prerozprávanie dostatok času vo víre denného školského režimu. Názov - Eagle and Child Club (E&CHJ -   je inšpirovaný skupinou The Ink-lings. Bol to kruh priateľov okolo C. S. Lewisa a J. R. R. Tolkiena, ktorí  sa v prvej polovici 20. storočia roky stretávali v utorok v oxfordskom pub e Eagle and Child (Orol a dieťa).

V tomto školskom roku sme si vybrali napríklad tieto témy:

•     Ako rozumieť záverečnej vete misie škôl? („...v duchu kresťanských biblických hodnôt")

•     Homosexualita

•     Kreacionizmus a evolúcia

•     Ako rozvíjať komunitné vedomie v rastúcom kolektíve školy?

•     Hlavná pedagogická idea školy

•     Čo chceme absolventovi odovzdať? Aké procesy sú na to naviazané?

Niektoré z nich sme už rozdebatovali (aj na pokračovanie), iné ešte čakajú na svoj čas. Zatiaľ sme hosťa 

3)  listy z putovania, číslo 20, marec/2007

Snažíme sa totiž udržať komorný charakter debát, aby každý účastník mal priestor na vyjadrenie názoru či formulovanie svojej otázky. Napokon, aj uvedené témy vzišli z brainstormingu účastníkov na prvom klube E&Ch. Na stretnutiach E&Ch vnímam niekoľko zaujímavých momentov:

-    Stretávajú sa tam učitelia, ktorí sú v škole už dlhšie, s tými, ktorí sú v škole prvý rok.

-    Často prichádzajú aj zahraniční učitelia, ktorí majú možnosť touto formou poznávať kultúru školy, ale i spoločnosti, v ktorej načas žijú. My zase vnímame ich komentáre a pozorovania nášho prostredia, v ktorom sme my možno až nekriticky zabývaní.

-    Máme možnosť otvárať témy, na ktoré by asi inde a inokedy veľmi nevznikol priestor.

Za cennú považujem skutočnosť, že rozhovory nemajú len akademickú rovinu, ale že väčšinou ide o autentické zdieľanie sa osobne angažovaných aktérov debaty a hľadačov podstaty. Ja osobne s vďakou spoznávam veľký myšlienkový, postojový i skúsenostný potenciál „klubárov" tak, ako by som nemal možnosť v inom - viac pracovnom, a preto aj trochu formálnejšom kontexte.

- E&Ch je napokon aj nástrojom občerstvenia duše a ducha, ktorého sa nám nedostáva až tak často.

Ak je na jednej strane pravdou, že človek nie je ostrov, ale práca a prostredie nás chcú zatlačiť do roly ostrovanov, je dobré vymýšľať protiopatrenia typu E&Ch, ktoré pomáhajú premieňať školu i ľudí v nej na súostrovie poprepájané mostami.

Pavel Railing

Eagle and Child Pub.

Jedáleň v Magdalen College.

Sedím v puhe Eagle and Child a pijem čierny čaj s mliekom

Rozhodli sme sa, že za každú cenu musíme nájsť krčmičku Eagle and Child (prezývanú tiež Bird and Baby), v ktorej „podlá pradávnej legendy" zvykli sedávať Lewis a Tol-kien. Tu sa stretávali a rozprávali o literatúre, o Bohu, o svete. Na konci dlhej St. Giles Street sme napokon objavili modrý vývesný štít s obrazom orla, ktorý v zobáku nesie malé dieťa - podlá erbu grófa z Derby. Erb sa údajne vzťahoval k príbehu o dieťati šlachtického pôvodu, ktoré sa našlo v orliom hniezde. Je možné, že tiež súvisí s gréckym mýtom o Diovi a Ganymedovi.

Pub nesie toto meno od roku 1684. Tým sme sa však príliš nezaoberali - jednoducho sme vstúpili dnu. Zvláštny pocit. Predstava, že pred šesťdesiatimi, sedemdesiatimi rokmi... A ludia si tu pokojne sedia, rozprávajú sa, jedia alebo pijú pivo. Dnešná polievka je zeleninová. Sadli sme si ku krbu. Vytiahla som svoj cestovný denník a túto Magdalen College, Oxford. pamätnú udalosť som zaznačila: „Sedím v Eagle and Child pub a pijem čierny čaj s mliekom." Neskôr sme sa zastavili aj v Magdalen College, kde Lewis pôsobil ako profesor. Prechádzala som sa nádvoriami a parkom (návštevníkom odporúčam nazrieť do jedálne - akoby sa ocitol vo filme o Harrym Potterovi) a rozmýšlala nad tým, prečo slovenské školy nie sú také pekné. Z každého stĺpa či okienka na mňa volala minulosť a vytvárala vo mne túžbu skúmať a učiť sa nové veci. Som presvedčená, že toto prostredie musí mať na oxfordských študentov blahodarný účinok. Možno to bude takto raz vyzerať aj u nás...

Kristína Uhlíková

4) listy z putovania, číslo 20, marec/2007

AKÉ JE TO BYŤ ŠTVRTÁKOM? ČO JE VO ŠTVRTEJ TRIEDE INÉ AKO V TÝCH PREDCHÁDZAJÚCICH? PREČO SI RÁD ŠTVRTÁKOM? 

MNE sa páči byť štvrtáčkou, lebo sme najstarší na 1. stupni. Sme na inom poschodí ako po iné roky. (Rachel) JE to skvelý pocit. (Wanäa)

Veľmi zodpovedné, lebo musíme pomáhať mladším. Máme veľa projektov. Musíme viac „drieť" nad úlohami. (Ondro)

JE to dobré, lebo sa veľa nového naučím.  Sme už veľkí a rozumní. (Adam S.)

VEĽMI zábavné, lebo už sme zohraný kolektív, chalani a baby sa už viac kamarátia a ešte sme veľmi samostatní. A tiež náš názor na vec hovorí viac ako názor prváka. (Binka) ZODPOVEDNEJŠIE, lebo od nás očakávajú viac. Učitelia sa na nás môžu viac spoľahnúť. (Jony)

IT is FUN... (Dominic)

VIAC sa učíme. Keď ideme po chodbe, musíme dávať pozor, aby sme niekoho menšieho neprevalcovali. Dá sa to prežiť a býva to poriadna sranda. A navyše, o chvíľu si budeme môcť vyberať z viacerých jedál... (Jakub)

SME starší, máme ťažšie učivo....A máme skrinky! (Terezka TJ

CÍTIM veľkú zodpovednosť. Musím pomáhať iným a to ma baví. A máme aj iné vzťahy. Každý rok prichádzajú noví ľudia, ale snažíme sa kamošiť všetci. (Wanda)

AKO VNÍMAŠ SVOJICH SPOLUŽIAKOV, UČITEĽOV, ČO SI NA NICH CENÍŠ?

SÚ milí. Cením si ich pre kamarátstvo, rozumnosť, aj sa podelia... (Emma)

NIE sú drzí, vedia sa rešpektovať. (Terezka Š.)

SÚ „crazy" ale, nie sú takí ukecaní ako ja. Sú omnoho spravodlivejší ako učitelia. (Hanka H.)

NIEKTORÍ, keď som prišla, ma brali ako vzduch. A teraz, keď som bola chorá a vrátila som sa do školy, všetci sa ma pýtali, ako sa mám. Je to super pocit! Cením si, že ma prijali. Na učiteľoch si cením, že majú nervy a odvahu s nami pracovať. (Veronika)

Kukuk! (Ondro Hojnoš, Lukáš Klein, Jakub Chudík, Jony Pavelka)

SOM s nimi už 4 roky, takže sa dobre poznáme, už viem, ako na čo budú reagovať... Sú múdri, zábavní aj vynaliezaví. Učiteľka ma za 3 roky vie pochopiť a poradiť mi. (Binka)

SME väčší kamoši. Aj učitelia sú kamarátskej ši, takže som ako keby s nimi „bližší". Môžem im viac dôverovať. A to si vážim. (Sebi)

JE s nimi sranda. Keď niečo potrebujem, pomôžu mi. Sú trpezliví a statoční. (Hanka K.)

NEBIJEME sa, ani si neubližujeme. (Lukáš)

V TEJTO triede mi je veľmi príjemne. Cením si, že mám úprimných spolužiakov. (Rebeka B.)

MÁM tu veľa kamarátov, niektorí sú moji najlepší. Je super, keď môžete mať kamaráta, nie? A najmä, keď vedia pomôcť a sú stále pri tebe! (Terezka T)

DOBRE spolu vychádzame. Cením si ich vernosť. (Adam S.)

SPOLUŽIAKOV vnímam ako jeden kolektív, ktorý spolupracuje. Cením si, že ma rešpektujú a berú ma vážne. (Jony)

MOJI spolužiaci sú skvelí, lenže nie všetci sú moji kamoši. Ale väčšina áno. Mám ich veľmi rada. Dá sa s nimi rozprávať aj o blbinkách, dospelí ti povedia: „Chod spať!" alebo „Urob si domácu úlohu!" (Wanda)

CENÍM si, že sú zábavní a úspešní. (Lucka)

SÚ milí, vtipní, „halúzni"... [Tomáš]

KEĎ má človek v našej triede najlepšiu kamarátku, môže sa na ňu spoľahnúť. (Ráchel)

SOM rád, že hovoria po anglicky. (Dominic)

ČO MÁŠ V TEJTO TRIEDE RÁD, ČO ŤA NAOPAK ŠTVE?

MÁM rada spolužiakov a učiteľov. (Saška)

Kamarátky literátky (Ráchel Grexová, BinkaHamarová, Tamarka Swmolányiová)

Babinec na vlastnoručne utkanom koberci. (Emma Hubíková & Co.)

PÁČI sa mi, že skoro všetci máme svoje názory. Štvú ma strašne dlhé rodiny... (Tomáš)

MÁM rada matiku, lebo nie je až taká ťažká, spolužiakov, lebo sa dá s nimi pokecať, učiteľov, lebo majú s nami trpezlivosť. Hrozne ma štvú niektorí spolužiaci. A dosť ma štve Science, lebo je to nový predmet, ale zatiaľ ho zvládam. (Wanda)

NIČ ma neštve. (Dominic)

SOM rád, že sa už poznáme a že si rozumieme. Štve ma, keď ... vykrikuje na hodine. (Jony)

SOM rád, že tu mám priateľov a mám rád aj učiteľov. Hnevá ma, že sa veľa učíme a keď sú niekedy učitelia neféroví. (Adam S.)

SÚ v tejto triede ľudia, ktorí mi lezú na nervy. Vždy mi liezli a neviem, či niekedy prestanú... (Rebeka B.)

ŽE nás učí pani učiteľka Garbiarová a že je naša trieda taká pekná. A štve ma, že sme niektorí rozdelení na skupinky. (Tamarka)

ŠTVE ma, že niekedy máme naraz veľa projektov a potom nemáme voľný čas. (Lukáš)

MÁM rád nových kamarátov, učivo, vychovávateľov. Hnevá ma, že musíme stále chodiť len s dospelým. (Sebi)

SOM rád, že sa tu veľa toho naučíme. Štve ma, že sme hlučná trieda. (Ondro)

MÁM rada spolužiakov, triedu, pani učiteľku triednu. Štve ma, že sú niektorí chalani drzí. (Hanka K.)

NA tejto triede mám rada, keď je ju pokoj, keď to dokážeme, to je pre mňa víťazstvo! A štve ma, keď sa chalani z niekoho smejú. (Veronika)

ŠTVE ma, že máme toľko testov, úloh, šesť hodín... (Binka)

KVETY na okne, svoju tašku, spolužiačky a pani učiteľku Hojnošovú. tve ma nespravodlivosť učiteľov. (Hanka H.)

7J listy z putovania, číslo 20, marec/2007

PÁČI sa mi, že už máme skrinky a nie sme na chodbe l. stupňa. Nepáči sa mi, že musíme chodiť všetci spolu vonku a že už nesmieme chodiť na WC cez hodinu. (Zuzka)

MÁM rada Rebeku B., lebo sme najlepšie kamarátky. (Lucka)

NA KTORÉ ZÁŽITKY SO SVOJIMI SPOLUŽIAKMI SI RÁD SPOMÍNAŠ?

...KEĎ sme v škole v prírode hrali s pánom riaditeľom HUTUTUTU-TÚÚÚ... (Lucka)

...KEĎ pri mne sedeli obidve Terezky Cítila som sa pri nich super. Prečo? To neprezradím.. (Hanka H.)

..AKO ma spolužiaci prijali. Lebo v tej predchádzajúcej škole, tam to bolo strašné! (Veronika)

...NA to, ako moja spolužiačka zorganizovala oslavu aj „na spanie" a bola tam strašná sranda, hovorili sme si strašidelné príbehy... (Binka)

...NA moju poslednú oslavu narodenín na lanovej dráhe... (Ondro)

...KEĎ som prišiel do tejto školy a bolo to tu iné, ako na tej predchádzajúcej. Všetko pekne pomaľované,    učitelia    z   Anglicka... (Lukáš)

...NA všetky oslavy mojich spolužiakov, ale hlavne na opening, ktorý sme robili s Binkou. Fotili sme spolužiakov, každý si mohol vybrať ne- jaký srandovný klobúk alebo urobiť nejakú grimasu... (Tamarka)

...NA to, čo sme všetko navyvádzali... (Jakub)

...V DRUHEJ triede sme mali ísť do školy v prírode a ja som ochorela. Keď som už bola zdravá, dedo ma tam zaviezol. Kamarátky mi postrážili miesto aj v izbe, aj pri stole... (Terezka T.)

...AKO si pomáhame, hráme sa a veríme si. (Adam S.)

...NA rôzne blbôstky... (Wanda)

...NA školu v prírode, keď k nám každý deň chodili chalani a rozhadzovali nám veci. (Ráchel)

PREMÝŠĽAŠ NIEKEDY, AKÉ TO ASI BUDE NA 2. STUPNI?

MYSLÍM, že to bude ťažké. Pribudne nám nové učivo a bude iste ťažké. Určite sa zmenia aj niektoré vzťahy. (Wanda)

BOJÍM SA, či mi to pôjde. (Lukáš)

VEĽMI veľmi sa obávam, či sa nám podarí vytvoriť v triede kľud. Myslím, že sa nám to nebude veľmi dariť. Ale to neviem. Rozmýšľam aj o učiteľoch, ktorí nás budú učiť, lebo to bude naozaj velikánska zmena. Obávam sa tiež, či budeme mať dobrý vzťah chalani a baby. (Veronika)

Pýtala sa a fotografovala Viera Hojnošová.

8) Listy z putovania, číslo 20, marec/2007

BABY A CHALANI

To, že sme v období, keď si viac uvedomujeme, kým sme, je neodškriepiteľné. Sme vnímavejší, pozorujeme sa navzájom, porovnávame sa, kladieme si otázky a hľadáme na ne odpovede. Prednedávnom sme sa na niekoľkých openingoch rozprávali na túto tému s p. uč. Vierkou Hojnošovou a p. uč. Jankou Detvajovou. Zamýšľali sme sa nad tým, akí sú chalani, aké sú baby, čo sa nám na nich páči a čo nie, v čom sme si podobní, v čom zasa úplne iní. Tiež sme hovorili o tom, ako sa v tých „inakostiach" môžeme navzájom dopĺňať a obohacovať. Hrali sme sa rôzne hry, dokonca sme spolu tancovali...

AKÉ SME MY, DIEVČATÁ A PREČO SME RADY DIEVČATAMI...

MÁ to svoje výhody i nevýhody byť dievčaťom... MYSLÍM SI však, že my, laby, si vieme udržať veci vo väčšom priadku. VNÍMAME, čo chalani nevnímajú alebo vnímala inak. SME systematickejšie, máme lepšiu intuíciu, pamätáme si dôležité veci. NEMUSÍME hrať futbal... SME krajšie, môžeme si vybrať z množstva účesov, zatial čo chalani majú menej vlasov alebo sú plešatí... VIAC si závidíme. SME ovela poslušnejšie a máme lepší vkus. MÔŽEME nosiť sukne a šaty, malovať sa, mať náušnice, dlhé vlasy... RÁNO sa však dlho „môdime" a to je nevýhoda... CHALANI si myslia, že sme športové drevá, ale neplatí to vždy, ja napríklad chodím na karate! SME starostlivejšie a radšej sa staráme o deti. VIEME viac ovplyvňovať veci... BYŤ babou je úúúžasnééé! ĎAKUJEM Bohu za to, že som dievča!

KEBY SME BOLI CHLAPCAMI...

MALI by sme iné pocity, tvar tela, iné potreby, iné správanie. by sme viac športovali. A URČITE by sme mali radi techniku. RADA by som si vyskúšala, aké je to byť chalanom. ASPOŇ na chvílu... BOLO by to určite zaujímavé. MOHLA by som napríklad v kostole miništrovať, velmi po tom túžim... BOLI by sme silnejší. MALI by sme na výber menej oblečenia. ASI by nás menej bavila škola a kopec vecí by sme odflákli... MOŽNO by som nemala také tenké prsty a nevedela by som potom tak dobre hrať na husliach... AJ baby, aj chalani sú výnimoční, preto nám môže byť jedno, kým sme.

AKÍ SME MY, CHALANI A PREČO SME CHALANMI RADI...

NEMÔŽEME sa hrať s bábikami, aby sa nám ostatní chalani nesmiali. MUSÍME byť drsní, či chceme alebo nie... NEMUSÍME sa starať o svoj výzor... SME silnejší a pevnejší. PRETO môžeme robiť mužské športy, ktoré sú náročnejšie. NA nákupoch menej minieme. NEVYZNÁME sa tak v šéfovaní ako baby. VIAC si rozumieme s otcami. SME tvrdší. MÔŽEME čítať horory a nebojíme sa pri tom. MÁME lepšiu fantáziu. BUDEME živitelia rodiny... SME aj väčší, máme väčšiu odvahu. NIEKTORÍ sme múdrejší ako baby, niektorí zasa nie. NEMUSÍME nosiť sukne, vysoké podpätky, nemusíme sa hodinu chystať niekam, starať sa, či mi drží tužidlo a tak... MÔŽEME byť divokejší a až tak sa od nás neočakáva, že budeme slušní, lebo máme lepší fyzický výkon... SME bláznivejší, niekedy až príliš. BABÁM sa viac ustupuje a to sa mi nepáči. .. DOSTÁVAJÚ viac vecí na oblečenie, aj na hranie. NIEKEDY by som chcel byť babou, lebo baby si viac všímajú... DOSTÁVAME viac poznámok, viac sedíme pri počítači. BYŤ chalanom je super!!!

JE DOBRÉ, ŽE EXISTUJÚ AJ BABY, AJ CHALANI, LEBO SA TAK MÔŽEME DOPĹŇAŤ...

...TÉMA „Chalani a baby"? Ukončili sa všetky boje medzi nami a potvrdilo sa, že i medzi chalanmi a babami môže existovať priateľstvo... (Binka)

ABOUT ME

The Apparition (Zjavenie), 1917 - 1918.

ZJAVENIE

T^Tiekedy namaľujete vela rôznych obrazov. Všetky sú krásne, všetky pre vás niečo J. znamenajú. Každý z nich bol istý čas stredobodom vašej pozornosti. No niektoré obrazy sú odlišné. Ak okolo nich prejdete, upúta vás ich farebnosť, rozloženie či tvar. Vaše oči sa podvedome upriamia na daný obraz. Skúmajú ho z diaľky aj zblízka, zdola či zhora a stále si všímajú nové a nové veci. Uchváti vás myšlienka obrazu, dokonale skrytá v jeho ladných črtách. Taký obraz som spozorovala aj ja. Medzi mnohými peknými obrazmi sa mi blysol v oku a jeho dokonalosť prekonávala iné obrazy. Len trojfarebný, no predsa krásny. Prechody z modrej do čiernej a nenápadne aj do bielej vzbudzovali úžas. Zblízka som spozorovala, že obraz je rozdelený na dve polovice. Jedna je čierna a druhá je modrá. Modrá tam zvýrazňuje krásu, pôvab a bezchybnosť, zatiaľ čo čierna odzrkadľuje bezradnosť. Na tmavšej časti obrazu je maliar. Zrejme bezradný, s množstvom chýb, ktorých sa dopustil. Smrteľník bez inšpirácie. Na svetlejšej časti obrazu je niečo krásne. Anjel-múza, ktorý prichádza ako spása od Boha, aby pomohol vyčerpaným nápadom maliara. Pán Chagall možno vyobrazil sám seba a múzu len ako nepatrný nápad, z ktorého sa zrodil veľkolepý obraz. Keď som sa na obraz zadívala z diaľky, zbadala som, že je rozdelený na štyri časti. V strede sú dva biele trojuholníky, ktorých spojenie sa v strede postupne zužuje. Takže obraz je rozčlenený na štyri trojuholníky, kde dva predstavujú Zem (nedokonalosť) a dva Nebo (dokonalosť). Veľmi sa mi páči nevinné spojenectvo medzi nami, ľuďmi a niečím hore. Vyššou mocou, ktorá na nás
dozerá a pritom ani presne nevieme, ako tá mocná osoba je. Obraz má podľa mňa veľmi hlbokú myšlienku, ale potrebujeme niekoho, kto by ju odkryl...

Katka Kondrótová, 6. trieda

Možno o ňom ešte nič neviete. A tak vám o tom niečo poviem... Teda v tomto školskom roku začal svoju existenciu v Narnii literárny klub. Ja ako jeden z jeho členov si myslím, že to bol skvelý nápad, a ďakujem p. uč. Štullerovej za to,
že sa vynikajúco zhostila nie jednoduchej úlohy vedenia klubu. Vaša prvá otázka ôže byť, prečo klub vlastne existuje? Nuž, existuje preto, lebo niekoľko milovníkov lieratúry prejavilo chuť sa pravidelne stretávať. Právom sa môžete spýtať, aký má klub zmysel? No, to je veľmi ťažká otázka. Myslím, že jeho zmyslom je viac vzdelávať ľudí, ktorí majú o to záujem, pochopiteľne v oblasti literatúry... (áno, aj takí sú). Kto tento klub navštevuje? Vedie ho, ako som už bol spomínal, p. uč. Štullerová. A prichádzajú naň istí žiaci zo šiestej a z piatej triedy. Môžete sa celkom slobodne spýtať, čo tam robievame. Nuž, čítame tam rôzne texty a dopodrobna ich rozoberáme. Venovali sme sa napríklad knihe
Malý princ. Niekedy  ideme do knižnice. Inokedy čítame vlastné výtvory a zhovárame sa o nich. Prinášame na klub svoje obľúbené knižky a predstavujeme ich ostatným členom klubu. Väčšinou máme aj malé občerstvenie. Myslím si, že literárny klub je veľmi dobrá vec. Mňa osobne veľmi obohacuje. Určite vám ho odporúčam.

Peter Janiš, 6. trieda

STRACH MÁ VEĽKÉ OČI

(Ukážka z literárnej tvorby)

T^Teviete si predstaviť, ako sa na tieto prázdniny teším. Je prvý deň J. prázdnin a o dve hodiny sa mám stretnúť s deťmi z nášho tábora v Hruškoviciach. Je to malá dedinka. Budeme bývať na farme u takých milých starkých. Budeme spať v spacákoch, ktoré sme si tiež mali zbaliť. Keď už hovoríme o balení, moja taška s vecami, ktoré si beriem, je už pred dverami najmenej týždeň. No, už ideme dávať eci do kufra, takže ahojtel

Ozývam sa opäť po návrate domov. Hneď, ako sme prišli, stihli nás rozdeliť do izieb. Tá farma nie je taká veľká, ako som si myslela. Ponúkli nám iba dve malé izbičky, do ktorých sme sa, pravdaže, všetci nezmestili. Viac miesta
v dome nemali, no ukázali nám malú, starú budovu pri farme, v ktorej mali tí, čo sa nezmestia na farmu, spávať. Nikomu sa tam nechcelo ísť, pretože oproti farme to bola škaredá a priam strašidelná budova. A tak sa vedúci dohodli, že oni rozhodnú, kto tam pôjde. Vybrali mňa, dievča v mojom veku Sofiu a dvoch neposlušných chlapcov, Riša a Olivera. So Sofiou som sa hneď skamarátila, bola milá a nebojácna, no Rišo s Oliverom asi nič iné nerobili, len nás strašili. Večery boli najhoršie. Tá strašidelná budova a chlapci dokopy, to bolo strašné, ani zaspať sa mi nedalo. Jednu tmavú noc, keď vonku zúrila búrka, som začula nezvyčajný vŕzgavý zvuk. Pozrela som sa hore, odkiaľ ten zvuk prichádzal, a uvidela som, ako sa nado mnou slabučko kýva lampa. Nechcela som si to všímať, a tak som sa zahľadela do okna. V korune stromu žiarila hnedo-sivá tvár mačky. Z očí jej vyskakovali červené iskričky. Polohlasne som povedala: Nenastrašíte ma, chalani!" No nebolo mi to jedno. Desil ma pohľad na mačku, ale skôr, než by sa ona na mňa vrhla, zdrvila by ma tá stará neoprášená lampa. Zrazu ma skoro postavil na nohy blízky otras zeme. Pozrela som sa do
okna, za ktorým stával strom, no stromu nikde. Miesto stromu tam stál čiernopopolnatý duch. Aby ste to lepšie pochopili, blesk vrazil do stromu, a tak spôsobil ten strašný buchot, ktorý zobudil celú dedinu. Sofia a, predstavte si, že aj chalani, o ktorých som si myslela, že to oni ma chcú vystrašiť, bleskovo vyskočili a prekvapene hľadeli na spopolnatený strom. Porozprávala som im, čo som tejto noci zažila a oni na mňa bez slova pozerali a počúvali ma. Po chvíli sa tu nečakane zjavila celá dedina a celý tábor. Všetci obdivovali našu odvahu. Bola som rada, že blesk nezasiahol nás. Už som sa nemusela ničoho báť, lebo zvyšok táborového pobytu som trávila na farme.

Michaela Wenzlová, 5. trieda

Aké to pre Teba bolo, keď pán riaditeľ oznámil, že práve Tvoj čin vyhodnotila porota za ten „naj"?

Bola som šťastná. Myslela som si, že tam nikdy nebudem stáť a zrazu sa to stalo. Nebol to nejaký veľký čin, ale kvôli Paťovi to stálo za to.

A čo na to ty Paťo?

Som rád, že mi Ema pomohla, cením si to.

Marika B. z 8. triedy je moja STAR, lebo mi našla mobil, keď som ho stratila. Je suprová:) Chceme mať viac času na chodenie do školy - a nie do 7:55 ale do 8:00 - lebo keď prídeme o 7:56, tak musíme čakať na recepcii!  Tereza Trstenská a Rebecca Míková zo 4. triedy.

Že už bol ten Valentín: tak toto je naša láska ŽABULAAAA! Prosím,   dajte   to   do   Listov  z   Putovania

Ako ste si možno všimli, skrátilo sa obdobie medzi jednotlivými vydaniami Listov, a tak sme v Čiernej skrinke v čase uzávierky našli len zopár postrehov. Viaceré sa opakovali a jeden z nich sme, žiaľ, nemohli publikovať pre jeho nevhodný obsah.

Napíšte nám, čo sa vám zdá dobré, zaujímavé, alebo čo by ste chceli zmeniť, alebo čokoľvek iné, čo sa týka života našej školy. Radi vaše postrehy uverejníme - ak ich obsah nebude nikoho urážať.

Rada by som dala do pozornosti príbeh o zbojníkovej dcére Ronji od Astrid Lindgrenovej. Mám rada jej knihy. Táto ma zaujala svojím dobrodružným názvom. Už keď som ju otvorila, vedela som, že sa mi bude páčiť. Veľmi ma nadchol život zbojníkovej dcéry. Je pre mňa veľmi vzrušujúci. Ide v nej o boj dvoch nepriatelených zbojníckych družín, Mattisovej a Borkovej. Obidvom sa v tú istú noc narodia deti. Mattisovi dcéra Ronja a Borkoví syn Birk. Ronja a Birk sa spriatelia, aj keď ich otcovia sú úhlavní nepriatelia. Cez ich priateľstvo sa im nakoniec podarí spriateliť družiny svojich otcov. A to je posolstvo tejto knihy - priateľstvo dokáže divy! Takže, čítajte... Vanda Hojnošová, 6. trieda

Zaznelo na vyučovaní...

-   Povedz dvoch operných skladateľov z obdobia baroka.

-   Vivaldi, Homér a...

Matematika:

-    Aký uhol zvierajú hodinové ručičky o tretej hodine?

-    Myslíte ráno alebo popoludní, pani učiteľka?