Aj Tomino snáď raz spraví svoje prvé kroky

Narodenie dieťaťa býva očakávaným a krásnym zážitkom. Keď sa narodil Tomika Hodosi, nebol to ani očakávaný, ani príjemný príchod na svet. Predčasne narodený v ôsmom mesiaci, vážiaci len jeden a pol kilogramu, začal boj o prežitie. A s ním aj rodičia Peter a Andrea boj o svojho prvorodeného. Dnes už štastný otec podá svojho štvoročného syna starkej a začne opisovať, čím si museli prejsť, aby ho dnes mohol mať v náručí.

Keď Peter Hodosi, predák v US Steel Košice, prichádzal posledný marcový deň roku 2008 domov z dennej smeny, netušil, aká noc ich rodinu čaká. Jeho žena, Andrea Hodosiová, vtedy už v 8 mesiaci tehotenstva, mala vysoký tlak a nedarilo sa ho znížiť. Sama obvodná lekárka ich požiadala, aby vyhľadali najbližšiu nemocnicu. Než prišli do miestnej nemocnice, ženin stav sa zhoršil. Ordinujúci lekár okamžite nariadil prevoz do Košíc. Čakal ju predčasný pôrod Cisárskym rezom.

Peter čakal na chodbe nemocnice a dostával len útržkovité informácie. "Veď ešte pred mesiacom boli výsledky v poriadku," hovoril si v duchu. "Manželka aj syn sú v kritickom stave. Pokúsime sa ich zachrániť oboch, ale...,“ parafrázuje doktorov.  "Bolo to ako scéna z filmu. Nevedel som tomu uveriť,“ spomína. Minúty čakania boli ako hodiny. Hodiny ako večnosť. Nad ránom prišla dobrá správa. Pani Hodošiová je v poriadku.

"Keď som ju videl, bola ešte v narkóze, ale padol mi kameň zo srdca.“ Tominko však ešte musel bojovať. Ani lekári nevedeli posúdiť, aké má šance na prežitie. Rodičom zostávalo len čakať na telefonát. Ten prišiel v podvečerných hodinách. "Míľovými krokmi ideme dopredu,“ oznámil doktor. Odľahlo im. Skončil sa najťažší deň v ich živote.

Tominko sediac dedkovi na kolene ukazuje na obrázky v detskej knihe. "Učí sa vlastným tempom. Vraj mu môžu veci najprv trvať, ale neskôr ich zas môže dobehnúť. Nikto nevie,“  hovorí spokojný otec. Vyberiem fotoaparát. Chlapec sa trochu zľakne. "Ale aspoň ho vidí!" vstúpi do toho starká. Nechávam ho položený v blízkosti. Dúfam, že si naň Tominko zvykne. Zatiaľ s Petrom pokračujeme v rozhovore.

"V nemocnici zostal syn s manželkou ešte asi dva mesiace. Liečba sa tým ale neskončila,“ vraví. Najprv zistili, že Tomino neudržiava očný kontakt. Nevidel. Po vyšetrení očný lekár povedal, že zrakové centrum je poškodené a možno ani nikdy neuvidí. Liečba naštastie zabrala a jeho zrak sa postupne zlepšoval. Aj objavená epilepsia zareagovala na liečbu.

"Čo vám poviem. Je to bojovník,“ hovorí Peter hrdo. Pohyb však zostáva najväčsím problémom. V štyroch rokoch nevie sám chodiť ani správne sedieť. "Ešteže má tak rád vodu,“ pousmeje sa popri vymenovávaní rôznych rehabilitačných metód, ktoré skúšajú. "Pomaly ale isto sa mu to zlepšuje. Kedy však bude chodiť a rozprávať nikto nevie. Možno o mesiac, rok, o desať rokov. Zostáva len veriť,“ povie s nádejou, hľadiac na Tomiho.

"Liečenia nie su lacné. Jedno stojí 700 - 800 eur, preto som im chcel pomôcť," opisuje Petrov dlhoročný kamarát Roland Richter motiváciu pre zapojenie sa do projektu Darujte Vianoce Nadácie Orange. Obaja rodičia pracujú nadčasy, aby mohli synovi zabezpečiť čo najviac liečebných pobytov. Stále to však nestačí na všetky procedúry.

Tomino sa posunkami pýta k otcovi. Ten si ho zoberie na koleno a začnú si spolu pozerať detskú obrázkovú knižku. Najradšej má vraj knihu porekadiel, ktorú mu už od malička rodičia čítajú pred spaním. Po maďarsky. "Doma hovoríme hlavne maďarsky, ale v škôlke sa učí po slovensky. Chceme, aby vedel oba jazyky, keď raz začne rozprávať," vysvetluje Peter. Špeciálna škôlka v Košiciach, ktorú navštevujú, má aj iný efekt. "Nechceme, aby sa fixoval iba na nás. Tam sa môže hrať aj s inými deťmi. Má to veľmi rád. Je spoločenský.“

Skúšam konečne spraviť niekoľko záberov. Po pár cvaknutiach sa Tomino začne ľakať. Odkladám techniku a prihováram sa mu lámanou maďarčinou. Stresu si táto rodina užila už dosť. Radšej ich nechám míľovymi krokmi ísť ďalej vpred. A raz, snáď aj Tomino spraví svoje prvé kroky.

V mene rodiny Hodosiovcov všetkým darcom ďakujeme.

Text a fotografie: Tomáš Halász (*1984) je nezávislý fotograf, ktorý sa špecializuje na reportážnu fotografiu a dlhodobé projekty pre tretí sektor. Jeho fotografie boli publikované v hlavných slovenských médiach a za svoju prácu bol niekoľkokrát ocenený v súťažiach novinárskej fotografie. Spolupracuje s www.dakujeme.sk ako aj s inými mimovládnymi organizáciami. Žije a pôsobí v Bratislave. Viac na  www.tomashalasz.com.

Prečítajte si tiež:
Beny už má viac času na svoju sestru
Stano bude môcť opäť stáť a chodiť
Jakubko už má lepší spánok
Luboš s rodinkou dostali na Vianoce pomoc
Aj sedem detí v drevenici malo pekné Vianoce
Pani Júlia žije v polorozpadnutom dome. Potrebuje pomoc
Je to komplikácia, ale nie bodka za životom, vraví kňaz o ťažkom osude svojej rodiny