Prvé kroky pre Kristínku

Barborka pristúpi k mladšej sestre Kristínke a podáva jej obľúbeného plyšového medvedíka. Tá sa ho pokúsi chytiť, no spadne jej. Napriek tomu, že už má dva a pol roka, nedokáže sa ani len priplaziť.

Diagnóza? "Neznáma," odpovedajú rodičia. To je asi jedna z najmenej želaných odpovedí. Ak nepoznáte svojho súpera, neviete zvoliť správnu stratégiu boja.

Prečítajte si príbeh dievčatka, nedostupného špeciálneho chodítka, ale aj ochoty okolia pomôcť - prvý z vianočných príbehov dakujeme.sme.sk a Nadácie Orange.

Mama rozpráva a malá s blond vrkôčikmi sa usmeje, akoby vedela, že sa hovorí o nej. „Tehotenstvo aj pôrod sme mali bez komplikácií a po narodení všetko nasvedčovalo tomu, že máme ďalšiu zdravú dcérku,“ spomína. „Až postupne sme si však všimli, že nedvíha hlavičku.“ Začali s ňou teda cvičiť. Ale bol to len začiatok problémov. Keď sa ani v ôsmich mesiacoch nevedela otočiť, začali chodiť po lekároch. Genetické a metabolické testy, magnetická rezonancia a tak ďalej. Kolotoč vyšetrení. Lekári však nič podstatné nezistili. Výsledky sa zdali byť v poriadku a príčina ochorenia je dodnes neznáma.

„Nevie si ani len sadnúť, či povedať spoluhlásky. Lekári hovoria, že je mentálne ako osemmesačná, hoci má vyše dvoch rokov,“ hovorí otec Maroš Skalský, ktorý pracuje ako informatik. „Ale osemmesačné dieťa bude o chvíľu samo chodiť. Ona nie.“

„Ani len parkovací preukaz zdravotne ťažko postihnutej jej nemôžeme vybaviť, keďže nemá určenú diagnózu. Dnes už vlastne ani neviem, či chcem, aby ju zistili. Nič to na jej stave nezlepší," dopĺňa pani Skalská.

Do rozhovoru vstúpi Barborka a hrdo ukáže snehovú vločku, čo sama nakreslila. Vo svojich piatich rokoch si sestrin stav zatiaľ neuvedomuje. „Myslí si, že Kristínka je jednoducho len také malé bábo, čo ešte nevie chodiť. Keď s ňou cvičíme, pridá sa k nám,“ vysvetľuje pani Skalská. Cvičíme niekoľkokrát denne, k tomu vyšetrenia a rehabilitácie, špeciálne zdravotné pomôcky... rodinný rozpočet dostáva zabrať. „Snažíme sa, ako sa len dá. Veď je naša,“ nevzdáva sa mama.

„Sledovala som, ako sa moje dve dcéry hrávajú s Barborkou a Kristínkou u nás na dvore. Často v zápale hry len tak odbehnú. Kristínka nemôže ísť za nimi. Zostane smutná.“ vysvetľuje pani Oboňová dôvod, prečo sa rozhodla napísať príbeh Kristínky a požiadať ľudí ochotných podeliť sa, aby prispeli na nákup špecialného chodítka. „Chodítko jej pomôže k zlepšeniu zdravia, ale aj pri kontakte s ďalšími deťmi,“ verí.

S manželmi Skalskými sa priatelí už roky.

Reakcie na príbeh na dakujeme.sme.sk obe rodiny prekvapili. Možnosť pomôcť sa začala rýchlo šíriť medzi známymi. Prispievala nielen rodina a blízki, ale aj vzdialenejší kamaráti, a pár neznámych darcov. Všetky príspevky Nadácia Orange znásobila. „Dokonca prispeli aj bývalé kamarátky z rodného mesta, o ktorých som desať rokov nepočula. Veľmi nás potešili,“ popisuje Jana Skalská. Potrebnú sumu vyzbierali za neuveriteľné tri dni. Kvôli pretrvávajúcemu záujmu pomôcť, však výzva stále prebieha.

Kristínka sa pod dohľadom hrá vo svojej „malej izbe“. Vyzerá ako veľká drevená škatuľa plná hračiek na špagátikoch, s otvoreným vstupom a priehľadným stropom. Je tak v bezpečí vlastného sveta, kde ju nič neruší. „Lepšie si tu uvedomuje okolie. To, že je všetko tak blízko a vydáva zvuky, ju provokuje k aktivite,“ vysvetľuje mi účel tejto terapeutickej pomôcky mama. Dievčatko si cinká, ťuká, búcha a ja sa pýtam rodičov na jej vyhliadky do budúcna. „Čokoľvek predpovedať je ako veštenie z gule,“ pousmeje sa pán Skalský. „U Kiky je pokrok, aj keď malý. Či sa zrýchli, alebo zastaví, nám nik nepovie. My môžeme len dúfať a robiť ďalej maximum.“

Chodítko pre Kristínku je už objednané. „Najprv ju budeme pár mesiacov učiť ho používať, ale veríme, že už v lete bude môcť chodiť sama,“ dúfa Jana Skalská.

Ak sa časom Kristínka prejde za ostatnými dievčatami a veselo sa s nimi zahrá, bude to aj vďaka štedrým darcom. Práve im v mene rodiny Skalských ĎAKUJEME.

Text a fotografie Tomáš Halász pre ďakujeme.sme.sk a Nadáciu Orange

Tomáš Halász (*1984) je nezávislý fotograf, ktorý sa špecializuje na reportážnu fotografiu a projekty pre tretí sektor. Jeho fotografie boli publikované v hlavných slovenských médiach a za svoju prácu bol niekoľkokrát ocenený v súťažiach novinárskej fotografie. Spolupracuje s www.dakujeme.sk ako aj s inými mimovládnymi organizáciami. Žije a pôsobí v Bratislave. Viac na  www.tomashalasz.com.

Prečítajte si aj príbehy z Darujte Vianoce 2012:
Beny už má viac času na svoju sestru
Stano bude môcť opäť stáť a chodiť
Jakubko už má lepší spánok
Luboš s rodinkou dostali na Vianoce pomoc
Aj sedem detí v drevenici malo pekné Vianoce
Je to komplikácia, ale nie bodka za životom, vraví kňaz o ťažkom osude svojej rodiny