Mala som dvanásť rokov, keď celá zodpovednosť za mojich dvoch mladších súrodencov padla na mňa. Otec sa nedokázal o nás postarať, väčšinu času sme boli sami. Bola som v puberte, v období vzdoru, ale mamka nám umrela, nikoho sme nemali. Lacko mal len dva roky, robila som, čo som mohla, ale občas som nevládala, utekala som preč, skrývala som sa u babky a vracala sa znova domov, bolo to zúfalé. Mamkinu smrť som si vyčítala. Ona mi často zo žartu hovorila, že raz zo mňa dostane infarkt. A keď sa to potom stalo, že umrela, myslela som si, že to bola moja vina.

     Dnes som vysokoškoláčka, so súrodencami už nebývam, ale píšem sem najmä kvôli nim a rodine, ktorá ich prichýlila. Bývajú totiž u mojej tety, ktorá sa sama stará o svojho ťažko chorého manžela.  Teta je veľmi statočná, obetavá, 24 hodín sa stará o muža a ešte vychováva 17-ročnú Simonku a Lacka, ktorý má dnes 9 rokov. Hoci robí, čo môže, rodičia nám veľmi chýbajú. Hlavne mamka. Ak sa rozhodnete nám pomôcť, peniažky použijeme na oblečenie, stravu a školské výdavky. Za všetkých ďakujem.