Vaše dary znásobíme v pomere 1:1, maximálne však do výšky 50 eur na jeden dar a 230 eur pre jeden príbeh.
Žili si spokojne a boli šťastní vo svojej vlasti, na Ukrajine.
Začiatok vojny však prinútil 33 ročnú Lýdiu, jej dve dcéry a matku náhle opustiť svoj domov, odísť od manžela.
Na Slovensko pricestovali v marci tohto roku. 40 hodín dlhej cesty z východnej Ukrajiny, z oblasti najviac zmietanou vojnou, len s igelitkou v ruke, s traumou a plačom prišli nakoniec do Rožňavy.
Deti sú doposiaľ frustrované, poznačené hroznou situáciou, ktorú museli zažiť doma, keď im pred očami bombardovali všetko naokolo.
Lietal nábytok, lietalo sklo, všade samá krv, krik a plač. Takto si spomína aj teraz na všetku tú hrôzu matka detí. Len tak-tak sa im podarilo uniknúť z domu, ktorý sa hneď ako vyšli von zrútil pred ich očami.
Dodnes majú z toho dievčatá obrovskú traumu. V noci sa budia, nevedia kľudne spať, boja sa buchotu, keď prší a hrmí, hneď sa chcú niekde skryť, plačú.
Napriek snahe matky, napriek jej vysokoškolskému vzdelaniu sa jej doposiaľ, tu na Gemeri, nepodarilo nájsť vhodnú prácu. Privyrába si ako môže, zháňa si brigády a podobne. Z dávky v hmotnej núdzi, ktorú poberá rodina z úradu práce, sa vyžiť nedá.
Pomocnú ruku im vždy podá samospráva mesta Rožňava, diecézna charita, či Slovenský červený kríž. Lýdia navštevuje aj jazykový kurz, chce sa naučiť slovenský jazyk, čo by jej otvorilo viac možností na trhu práce.
Matke, starej matke, no najviac obidvom dievčatá chýba ich otec. Ten musel zostať na Ukrajine. V spojení s ním sú prostredníctvom internetu, no to tiež nie je vždy možné. Sieť na východnej Ukrajine je nestabilná, spojenie zlé.
Dievčatá navštevujú v Rožňave prezenčne základnú školu. Sú usilovné, rýchlo sa učia, dosahujú dobré výsledky. Poobede sa dištančne ešte vzdelávajú vo svojom rodnom jazyku cez internet v ukrajinskej škole.